História vinohradníctva a vinárstva podľa M. Slobodu

Krásny autentický zápis z roku 1996

Vinohradníctvo v našich podhorských regiónoch a aj u nás bolo síce dlho zavedené, no intenzívne vinohradníctvo aj v našej obci má začiatok v roku 1356. Uhorský kráľ Karol Robert Anjou mal dvoch synov – Ľudovíta, ktorý sa po jeho smrti stal jeho nástupcom – uhorským kráľom a Štefana, ktorý bol kniežaťom Chorvátska a Slavónie. Keď tento v uvedenom roku zomrel, zostala po ňom vdova – jeho manželka Margita, ktorá bola dcérou rímsko-nemeckého kráľa Henrika. Kráľ Ľudovít ju chcel odškodniť a tak jej dal na istý čas istú časť kráľovských dochodkov od mesta Trnavy a dal jej do užívania aj obce ležiace v podhorí od Modry po Smolenice. Medzi nimi boli aj naše Orešany.

Kňažná Margita ako rodená Nemka iste poznala význam vinohradníctva a posúdila podmienky nášho podhoria. Chcejúc využiť čo najintenzívnejšie zverené majetnosti povolala z nemecko-francúzskych krajov, z Lotrínska kolonistov – odborníkov vinohradníkov usadila ich v jednotlivých obciach podhoria. Títo iste priniesli najkvalitnejšie odrody viniča. A iste sa im darilo, lebo toto nemecké etnikum sa hlavne v našej obci rýchlo rozmohlo. A už koncom 14. storočia sa naše Orešany – ktoré sa v maďarskom znení označovali ako Dios – Orešany sa uvádzajú už ako Nemet Dios – Nemecké Orešany. Je nápadné, že v 16. storočí v našom orešianskom podhorí veľa vinohradov vlastnili trnavskí mešťania. Ešte viacej ich mali v Dolnoorešianskom chotári, kde veľa vinohradov vlastnilo aj samé mesto Trnava a jeho inštitúcia. Mesto tam malo aj svojho perega (z nemeckého bergmeister) ako dozorca na vinohradmi a niekde ho nazývali aj vinohradnícky rychtár. V archíve mesta Bratislavy je viacej listín, ktoré uvádzajú konkrétne súdne spory o nemecko orešianske vinice.

Dosť výstižný prehľad poskytuje urbársky súpis z roku 1614. Podľa tohto súpisu vlastnilo 122 poddanských domácností obce 236 vinohradov a zemepánovi mali odovzdať spolu 288 okovov (okov – cca 53 – 54 L) vína. Pri tom 23 trnavských občanov a inštitúcií vlastnilo v orešianskom podhorí 68 vinohradov a mali zemepánovi odovzdať 180 okovov vína. Trnavský mešťania a mesto Trnava vlastnili teda spolu 46 o/o vinohradov.

Z radov obyvateľov obce najviac vinohradov vlastnil bývalý trnavsky občan Martin Zilagy, ktorý mal svoju kúru v bývalej dominante obce – Dolnom mlyne (dnes zbúranisko (v čase zápisu M. Slobodu, 1996)), ktorý vlastnil 8 vinohradov a hôrneho dával 19 okovov vína.

Veľkosť vinohradu sa vykazovala počtom kopáčov. Jeden celý vinohrad mal kapacitu na 8 kopáčov. Menšie vinohrady sa vykazovali zlomkom, teda 1/2, 1/4, alebo aj 1/8, prípadne aj 1/16. Cenzus – desiatok, alebo vrchové (hôrne) bol 8 okovov na celý vinohrad, teda na jedného kopáča 1 okov.

V plošných jednotkách celý vinohrad mal výmeru 1600 štvorcových siah a na jedného kopáča pripadala výmera 200 siah.

Už v tom čase boli orešianske vinohrady značne rozdrobené. Z celkového počtu poddanských domácností iba 53 takých, ktorí vlastnili vinohrady na 1 a viacej kopáčov. Veľa bolo takých, ktorí vlastnili vinohrady na 1/2, alebo 1/4 kopáča.

Vinohradníctvom sa obyvatelia našej obce nezaoberali preto, že by boli chceli piť víno, ale aby aj takto získali nejaký grajciar, aby mohli splácať poddanské ťarchy. Našiel sa aj takýto list, ktorým obyvateľ našich orešian a jeho dvaja druhovia žiadali v roku 1624 zemepána, aby im „lezunk“ splátku panskej dane odložil na jesenný termín s odôvodnením: „... lebo vinohrádky nám pochybili“. Zdá sa, že posledné roky 16. a niekoľko rokov 17. storočia bolo najpriaznivejšie pre orešianske vinohradníctvo. Vtedy sa malokarpatské vína vo veľkom vyvážali na Moravu, do Čiech i Poľska. Mnohí z trnavských držiteľov orešianských vinohradov boli i obchodníci s vínom.

Orešianské víno bolo predajné, lebo bolo kvalitné. Jedlička, historik našej obce v svojej práci citoval listinu (z roku 1579), ktorá sa v jeho dobe nachádzala na Smolenickom zámku a to že chýrne víno sa dorába na Oberberku a Nechtaku. Na Ohlajte dorábané červené víno mávalo prvú cenu zo všetkých vín prešporskej župy.

Orešianské víno bolo od dávna obľúbeným nápojom aj u šľachty a feudálnej spoločnosti, menovite Turzovcov. Toto nám dosvedčuje vzácny doklad „Inventúra likavského hradu z roku 1619“, kde sa uvádza: Ako prvé je vedené víno tokajské. Za ním je vedené:
- V zadnej pivnici 15 sudov vína Orešianského 318 okovov (pozn. cca 171 hl.)
- pri tom jeden sud – 3 okovy vína červeného
- V ďalšej pivnici vína Orešianského 16 sudov 353 okovov
- V pivnici pod schodmi vína Orešianského 16 sudov 353 okovov

Spolu bolo teda v tom čase na likavskom zámku uskladnených 39 sudov orešianského vína, čo je 872 okovov a na terajšie miery je to 488,38 hl.

Ďalšie roky priniesli viaceré stavovské povstanie, ktorá sa z časti odohrávali aj v Prešporskej župe. No tragické bolo však turecké plienenie v našich regiónoch, ktoré vyhubilo, alebo odvlieklo do zajatia v tisíce poddanského ľudu a znivočilo obydlia mnohých dedín. Zdevastované bolo aj vinohradníctvo.

Ešte sa náš ľud nestačil z tejto kataklizmy spamätať, keď v roku 1702 začalo povstanie Fraňa Rákocziho ktoré trvalo jedno desaťročie. Nové plienenie obcí, migrácia a devastácia hospodárstva. Orešianske vinohradníctvo sa len pomaly stabilizovali. No aj po tomto období sa objavuje priaznivý posudok o Orešianskom víne. Veľký vzdelanec a polyhistor slovenský Matej Bel napísal o Orešianskom víne toto: „Vinum nobilisimum, etsalubre o deo, ut Rhenania, optiom suo iure antefaret posse videatur.“ Preložené – Orešianske víno je lepšie od samého porýnskeho. Notitia Hungariae str. 187, rok 1736.

Aj v ďalších rokoch zápasilo orešianske vinohradníctvo s rôznymi problémami a dosahovalo aj určité úspechy. V polovici minulého storočia začínajú na európske trhy prenikať francúzske a talianske vína. Zrušením poddanstva prestali určité tlaky na drobných ľudí čo vznášalo určitú stagnáciu do hospodárskej sféry. Pritom ako napísal Jedlička (pozn.: farár, historik) Orešianski vinohradníci začali do vinohradov vysádzať ovocné stromy, čím sa značne znižovali výnosy. No katastrofou aj pre našu obec bola filoxera – ničivá nákaza vinohradov, ktorá skoro úplne zničila aj Orešianske vinohradníctvo a skazu dokonala v roku 1890 hromadná nákaza – perenospóra.

Zemepán – gróf Jozef Pálffy doviedol do Orešian koncom storočia šikovného vincúra – menoval sa Póka. Už začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia (19. storočia) Uhorská vláda veľmi intenzívne začala podporovať obnovu vinohradníctva. Aj v našej obci, na dolnom konci – volali to Rajčuri bola vybudovaná škôlka na pestovanie amerických podnoží. Uvedený vincúr a aj vtedajší správca školy Suhaj učili mladých chlapcov, ale aj ochotných mužov štepiť vinič. Aj keď väčšina vinohradov skaze podlahla, predsa len sa mnohé osvedčené odrody – volali ich sorty – podarilo zachovať, a tak sa podarilo mnohé odrody orešianského vinohradníctva znovu udržať. Bol medzi nimi už od dávna osvedčený Portugal.

Sotva sa začalo naše vinohradníctvo rozvíjať, vypukla prvá svetová vojna. A nová rana orešianskemu vinohradníctvu – chýbala pracovná sila.

Trvalo istý čas kým sa po skončení vojny obnovilo orešianske vinohradníctvo. Socialistické vlády prvej ČSR neboli naklonené poľnohospodárstvu, ani vinohradníctvu. Ziskuchtiví obchodníci dovážali zo zahraničia lacné, nie vždy kvalitné vína a zásoby domácej produkcie vína sa zväčšovali.

V 30. rokoch bolo v Horných Orešanoch 270 držiteľov vinohradov a ich výmera bola od 50 do 1000 štvorcových siah. Väčšina vinohradov mala výmeru cca 600 siach. V chotári bolo 140 kat. ju. Vinohradov. Dorábalo sa asi 50% červeného vína. Úroda bola najproduktívnejšia a toto víno bolo najhľadanejšie. Cena vína v tomto roku poklesla na 3 Kčs/lit u výrobcu, pri tom daň z vína – volali ju akcis sa z pôvodných 60 hal. Vyšplhala na 1,6 Kčs / lit. Výrobca mal nezdaniteľnú čiastku 200 litrov. V Orešanoch sa v tom čase dorobilo cca 1500 hl vína a odpredalo 20 vagónov hrozna.

Treba ešte spomenúť, že dušou a akousi hybnou pákou Orešianskeho vinohradníctva bol Ľudovít Horvát, ktorý v roku 1929 založil v obci vinohradnícky spolok, ktorý mal 36 zakladajúcich členov. Spolok napomáhal otváranie viech, kde člen predával víno z vlastnej úrody. Slobodný výčap vína vo vieche bol povoľovaný finančnými orgánmi na dobu 14 dní. Vinohradnícky spolok obstaral zariadenia na zariadenia pre organizovanie takéhoto predaja vína, teda stoly, lavice, sklo - fľaše, poháre na čapovanie vína.

V priebehu 30-tich rokov klesla cena vína u výrobcu na 3 Kčs za liter. Pri tom tento musel zaplatiť daň z vína až 1,60 Kčs za liter. Nezdaniteľné pre re svoju spotrebu mal iba 200 litrov. Finančné orgány robili na tomto úseku - volali ich „financi“ veľmi tvrdú kontrolu. Títo pracovníci už po vyprešovaní hrozna navštevovali vinohradníkov a zapisovali zásoby vína z novej úrody. Našli sa občania, ktorí sa snažili nejaké množstvo vína zatajiť - uschovať. Financi často robili kontrolu i v celej usadlosti občana za asistencie žandárov. Títo z nasadenými bodákmi na puške pichali do stohov, lebo i v stodole uskladnenej slamy alebo sena. Ak sa zatajené víno našlo malo to za následok veľmi prísne tresty.

V týchto rokoch sa v našich vinohradoch dorobilo cca 1500 hl vína a odpredalo sa cca 20 vagónov hrozna.

Nie každý rok bol priaznivý pre, úrodu hrozna. Pretože sa vinič pestoval – rezal, ako sa vtedy hovorilo „na hlavu“, výnosy boli nižšie, ale cukornatosť hrozna a kvalita vína boli lepšie, lebo plocha listovej zelene k nasadenej úrode bola vyššia.

Dosládzanie muštu repným cukrom bol v minulosti pojem neznámy a poznali ho len niektorí „macheri“, ktorým sa víno rodilo v pivnici. V minulosti sa u nás pestovali tieto odrody bieleho hrozna: „Pasatuti, Honiglér, Cirifandel, Cibrbajs, Kadarka, Mlakita, Outébel, Muškát zelený a červený, neskoršie aj Ezerjo, Holancír, Kozie cecky, no a známy čierny Portugál“.

Niektorí vinohradníci pestovali polo hybridné odrody nazývané Dolnozemské, Otenel, Izabela a podobne.

Keď v 30-tich rokoch začala problematika vo vinárstve a vinohradníctve, vtedy sa iniciatívy chopilo Vinohradnícke družstvo v Pezinku, ktoré sa podujalo hájiť záujmy nielen svoje ale i slovenských vinohradníkov.

Dušou nášho orešianskeho vinohradníctva bol v tých rokoch tunajší občan Ľudovít Horvát, ktorý bol už od roku 1907 členom Úverného družstva od roku 1927 aj členom jeho predstavenstva. Od založenia vinárskeho spolku bol predsedom tejto organizácie. Za jeho účinkovania stal sa aj tunajší vinohradnícky spolok členom uvedeného Vinohradníckeho družstva v Pezinku. V roku 1936 zriadilo uvedené družstvo svoju filiálku. Úverné družstvo v obci vybudovalo budovu - obytný dom – pod ktorou boli vybudované pivnice na víno. Tieto boli potom dané k dispozícií vinárskemu družstvu A tak tieto dve družstevné organizácie šírili do sveta dobrý chýr o Orešanoch a jeho dobrom červenom víne.

Vinohradnícky spolok pretrvával v obci i v priebehu 2. sv. vojny. Jeho ďalší predseda bol zvolený Ignác Halenár a spolok plnil svoje úlohy, hlavne obstarávaním postrekových látok a iných vinohradníckych potrieb v režijných cenách. V roku 1948 mal 118 členov.

Sústavným delením sa výmery jednotlivých vinohradov umenšovali a v roku 1955 bolo 295 držiteľov. A teda vinohradníctvo v Orešanoch už nebolo hlavným zamestnaním ich občanov ale akosi doplnkovou výrobou.

Michal Sloboda, 1996

(ďalší zápis p. Slobodu o vinohradníctve a vinárstve je dlhší)
Foto: p. Blažo Imrich vo vinohrade, archív Anka Kormuthová

Od vinárstva a histórie k dnes modrenej téme – vodozádržné opatrenia. Takto citlivo obrábali pôdu naši predkovia v čase keď vo vinohradoch boli peregi (z nemeckého bergmeister) a v obciach richtári:

„Kopáč ako pri práci pokračoval, vždy zaťal kramplou hlboko do zeme a zachytenú masu zeme - hrudu prevalil do predtým už vyhĺbenej jamy. Okolo koreňa sa vytvárala okrúhla jama - šajba. Pri kopaní nebolo žiadúce drobiť pôdu na prach. Vzhľadom na to, že orešanské vinohrady boli vybudované na návrší, brehoch, musela sa pôda udržovať v takej štruktúre, aby pri dažďoch a búrkach voda bola, čo najviac zadržiavaná a aby nedochádzalo k erózii vymieľaniu, vyplavovaniu pôdy. A teda čím boli vo vinohrade väčšie hrudy bola pôda bezpečnejšia, pevnejšia. Šajby okolo koreňov mali za úlohu zachytávať vodu a súčasne zavlažovať koreňový systém a teda aj zrážkovú vodu zadržiavať.“

maro | 27.10.'22 08:57 | Svet okolo nás | Zdieľať | vytlačiť

© 2009 - 2011 LOMOZ o.z. | www.lomoz.sk | lomoz@lomoz.sk
sponzor hostingu: inet.sk | webdesign: bohacek.sk