Už v čase vzniku obce, v 12. - 13. storočí, odkedy pochádza prvá písomná zmienka o Horných Orešanoch, sa v blízkych regiónoch začalo rozširovať vinohradníctvo. Roľnícko-vinohradnícky spôsob života výrazne ovplyvnil nielen vzhľad tejto lokality, ale najmä prvky tradičnej kultúry a miestny folklór.
Hasičský divadelný zbor, 40-te roky
Rok vo vinohrade
Priaznivé prírodné podmienky východného úbočia Malých Karpát a časti Trnavskej pahorkatiny umožnili rozvoj vinohradníctva do takej miery, že predaj vína sa stal jedným z hlavných finančných zdrojov obyvateľstva obce.
Vinohrady sa zakladali na miestach, kde pôda nebola vhodná pre pestovanie bežných poľnohospodárskych plodín. Svahy vysádzané viničom boli nielen strmé, ale aj kamenisté. Príprava takejto pôdy bola pre jej kvalitu prevažne mužskou doménou.
Každoročný cyklus prác vo vinici začínal na jar, na začiatku februára do konca marca, strihaním viničných kríkov, ktoré sa nazývalo rezačka. Podľa zásad sa skracovali tie časti, ktoré v minulom roku niesli najväčšiu úrodu. Po strihaní nasledovala najdôležitejšia prípravná činnosť, ktorou bola tzv. kopačka. Vykonávala sa spravidla v polovici apríla alebo pred Veľkou nocou. Pri kopaní vinohradu sa využívali špeciálne typy motýk, aby sa pôda po prekyprení nedrobila na prach. Hrudy a drobné kamene zabraňovali nežiadúcej erózii pôdy.
Ženy cestou do práce na Glavici, v pozadí socha sv. Urbana, 1959
Pôvodný spôsob vedenia viníc sa nazýval kolová – šteková výsadba. Koly, na ktorých bol vinič priviazaný, boli vyrobené prevažne z agátového dreva. Pri kvalitnom opracovaní a dôkladnej údržbe slúžili svojmu účelu 30 až 50 rokov. Výmena alebo nové zatĺkanie kolov do zeme sa nazývalo štekuvačka. V čase vzniku Jednotného roľníckeho družstva v Horných Orešanoch boli, v rámci zakladania nových viníc, drevené koly nahradené betónovými stĺpikmi.
Výsadnou prácou žien bolo viazanie révy o koly, aby sa zabránilo poškodeniu pučiacich prútov. Na priväzovanie sa používali rôzne materiály a techniky. Hlavným viazacím materiálom bola ražná slama, ďalej širokolistá vodná tráva – ostrica, a v medzivojnovom období prevažne lyko. Podľa potreby sa viazanie opakovalo niekoľkokrát počas roka aj medzi letnými prácami.
Vchod do viechy nachádzajúcej sa na mieste dnešneho kultúrneho domu
Tradičnými medzníkmi tzv. zelených prác bol sviatok sv. Urbana (25.5.) a sviatok sv. Anny (26.7.). Počas zelených prác sa niekoľkokrát vystriedali tie isté činnosti, ako napríklad viazačka, kopačka a plenie, plevačka, doplnené o postrekovanie, špricofku. Od plnenia prác v tomto období záviselo množstvo a kvalita úrody.
Sviatkom sv. Anny sa uzamykali vinice, aby hrozno dobre vyzrelo. Ženy uplietli kyticu z poľných kvetov a listov viniča, okrášlili stužkami a upevnili ju na prvý kolík vo vinici, čím sa vinice symbolicky uzavreli. Oplotené vinohrady sa naozaj uzamkli a okrem strážnika a gazdu do nich nemal nik iný prístup.
Oberačka na kolovom vedení, 1962
Obdobie pracovného pokoja vo vinohrade nahradila v jednotlivých vinohradníckych domoch príprava na oberačky. Spočívala v oprave pracovných nástrojov, čistení a oprave sudov, súdkov a lisov. Sudy museli byť precízne vysírené – vyhanšlógované, a vymyté vodou, aby sa v sudoch počas roka neusadzovala pleseň. Tým sa zabezpečilo uchovanie kvality celoročnej úrody vína.
Počas oberačiek sa vo vinohrade stretla celá rodina, susedia a známi. K nevyhnutným pracovným pomôckam patrili putne rôznych veľkostí, do ktorých ženy a dievčatá opatrne ukladali nožom alebo nožnicami odrezané strapce hrozna. Na vozoch sa strapce zvážali do hospodárstva, kde sa hrozno na dvore spracúvalo. Po vylisovaní sa mušt nalial do sudov, kde sa nechával vykvasiť.
Hnojenie, 1959
Po spracovaní hrozna nasledovali posledné jesenné práce vo vinohrade. Viničné pne sa okopali, mladé pníky sa zahŕňali hlinou, aby v zimných mesiacoch odolali mrazom. Každý tretí – štvrtý rok sa vinice hnojili maštaľným hnojom. Hnojením sa uzatváral ročný cyklus vinohradníckych prác.
V Malokarpatskej oblasti sa predaj vína z vlastnej produkcie praktizoval priamo vo vinohradníkovej hospodárskej usadlosti, tzv. predaj vína pod viechou.
Dni vinobrania
Oberačkové slávnosti boli vyvrcholením vinohradníckej sezóny. Konali sa koncom septembra alebo začiatkom októbra. Slávnosť sa zahájila bohoslužbou v miestnom kostole, popoludní sa konali oslavy na Glavici, na konci obce smerom na Dolné Orešany pri soche sv. Urbana. Honosne ozdobené vozy ťahané koňmi alebo volmi so sprievodom sa tiahli dedinou. O význame a dôležitosti tohto podujatia svedčí aj fakt, že sa na ňom zúčastňovali ako hostia a účinkujúci významní hudobníci či vtedajšie osobnosti politického života.
Vinobranie, 1934
Jedlo a pitie
Najrozšírenejšou odrodou červeného hrozna v tejto oblasti je a vždy bol Portugal modrý (prezývaný portovízel), menej populárna bola odroda Frankovka modrá. Z bielych odrôd sa pestuje prevažne Veltlín biely a zelený (prezývaný muškátel), Rizling rýnsky a Rizling vlašský, Tramín červený a Siván zelený.
Vinohradníctvo podmieňovalo okrem spôsobu života počas roka aj vývoj miestnej architektúry a charakteru bývania rodiny. Z urbanistického hľadiska predstavuje obec lokalitu s klasickou cestnou radovou zástavbou. Najrozšírenejší typ domu bol tvorený tromi základnými priestormi – izba, kuchyňa a komora. Typickým stavebným materiálom bola nepálená tehla a kameň. Vstupný priestor do domu sa nazýval pitvor, obývacia izba, do ktorej sa vchádzalo z kuchyne, sa nazývala napredku, predná izba. V zadnej časti domu bol vchod do komory – špajzy. Ak sa tento priestor premenil na ďalšiu izbu, nazýval sa nazadku, zadná izba. Podstrešný priestor sa nazýval hóra. Stavanie bolo zväčša v celej šírke a dĺžke podpivničené. Pivničné priestory zastropené klenbou z pálenej tehly využívali ľudia na uskladnenie sudov naplnených vínom. Na dvore nesmeli chýbať maštale pre chov dobytka a stodola na uloženie slamy a rozmerného hospodárskeho inventáru. Ku špeciálnym vinohradníckym priestorom patrila lisovňa, z ktorej sa postupne práca presúvala na dvor hospodárstva.
Rodina pekára Františka Bezroučka a Vojtecha Pašeka
Tradičná strava obyvateľov bola prevažne rastlinného pôvodu – obilniny, strukoviny, zelenina, zemiaky a ovocie. V nedeľu, počas sviatkov ako aj významných udalostí sa na slávnostnú tabulu pripravovalo hovädzie i bravčové mäso a kurací vývar. Jedlo sa zapíjalo kravským či kozím mliekom, vodou, pri oslavách vínom a pálenkou.
Pracovná náplň celého dňa určovala množstvo a obsah podávanej stravy. Jedávalo sa zvyčajne trikrát denne – frištuk, obed a večera. Medzi obedom a večerou sa v čase náročných prác podával olovrant, tzv. nešpor.
Kroj
Symbolom rozvinutého kultúrneho života v každej obci bol kroj. Tradičný ľudový odev v Horných Orešanoch je považovaný za jeden z najbohatších, čo sa týka množstva a kvality použitých látok a náročnosti prevedenia.
Chlapčenský a dievčenský kroj, 20. roky 20. st.
Ženský kroj
Ženský kroj pozostáva zo základnej časti nazvanej rubáš, ktorý sa šil z nebieleného konopného plátna. Jeho horná časť sa nazývala oplecko. Na oplecko sa prišívala spodná, sukňovitá časť rubáša. Na rubáš sa obliekali rukávce, ktoré zakrývali plecia a ruky, pri krku a lakťoch sa sťahovali šnúrkami. Na rukávce sa obliekal živôtik – lajblík, ušitý z glotu. Zvyšok dolnej časti rukáva sa nazýval tacle. Súčasťou kroja bol golier, nazývaný krézel. Na sviatok nosili ženy sukne i rukávce z drahších materiálov, vyšívané striebornými a zlatými niťami, zdobené čipkami, korálkami a flitrami. Pokrývku hlavy tvoril čepiec so stuhami, prípadne ručníky či šatky.
Orešansky v tradičnom ľudovom odeve, 1895
Mužský kroj
Mužský kroj pozostával z úzkych nohavíc z čierneho súkna, ktoré boli zdobené okolo dvoch rázporkov čiernou šnúrkou. Sviatočné košele boli ušité z jemnejších materiálov ako konopné plátno, a to batist a vaper. Boli zdobené na rukávoch výšivkami bielou niťou, medzi ktoré sa vkladala paličkovaná alebo strojová čipka. Sviatočné košele sa pod krkom na obojku zapínali háčikmi a na obojok sa pripínala mašľa. Lajblíky mládencov boli z pestrých a vzorovaných materiálov, zatiaľ čo starší muži nosili čierne prucleky len s jednoduchou ozdobou. Pokrývku hlavy tvoril širák s kosierkami.
Na nohách nosili ženy i muži kožené čierne čižmy s tvrdou sárou.
Bohato zdobený odev sa nosil hlavne vo sviatočné a významné dni. Okrem sviatkov, ktoré sa svätili na celom území Slovenska, ako sú Vianoce, Hromnice, fašiangy či veľkonočné sviatky, boli vo vinárskom kraji dôležité dni vinobrania.
